20.3.2014     BOLI SME OCENENÍ ............

TEXT- Aurélia Biháryová , I. ročník kaderníčka, Stredná odborná škola, Cintorínska 4, Nitra
KRESBA - Dominika Kmeťová, I. ročník kozmetička, Stredná odborná škola, Cintorínska 4, Nitra GRATULUJEME


Chceme sa Vám všetkým poďakovať za účasť v našej súťaži
Nebuď otrok drog. Dostali sme od Vás neuveriteľných 647 súťažných
príspevkov. Mnohé príbehy boli veľmi emotívne, boli to práve tie, ktoré sa skutočne stali a kruto zasiahli do života rodín. Čítanosť článkov bola obrovská. Komentáre pod mnohými príspevkami nás presvedčili, že venovať sa drogovej prevencii je ta najlepšia cesta v boji so zvislosťami.

Nitra 23. februára (SkolskyServis.sk) - Chcela by som vám porozprávať príbeh môjho otca a mojej rodiny, ktorý snáď pomôže aspoň niektorým ľuďom pochopiť to, čo všetko môžu drogy zobrať a koľko bolesti priniesť. Mala som desať rokov a ako každé naivné dievčatko som si myslela, že mám toho najlepšieho otca na celom svete. Opak bol však pravdou. Vo vedľajšom dome býval jeden, nazvime ho muž, ktorý predával drogy. Spolu s bratom sme si povedali, že z našej rodiny by určite nikto nikdy takto neskončil. No jedného dňa, keď som sa vracala zo školy domov, uvidela som otca, ako nastupuje do auta k tomu mužovi a berie od neho tajomný balíček. Nemohla som tomu uveriť. Môj otec a drogy!
Otec - na jednej strane ten najlepší - a na druhej – kupujúci drogy. Zrazu sa moje vnútro rozbilo ako zrkadlo na tisíc kúskov a môj detský sen sa rozplynul. Mojej mame som nič nepovedala, mala zdravotné problémy a nechcela som jej pridávať ďalšie. Nechala som to teda tak. No zdanlivý pokoj netrval dlho. Bol sychravý, daždivý večer. Otec odišiel z domu a ako zvyčajne so slovami: „ Za hodinku-dve sa vrátim.“ No čakali sme márne. Prišiel až na tretí deň ráno - opitý, špinavý, zúfalý, opakujúc dookola len tri slová: „Vyhodili ma z práce, vyhodili ma z práce...“ My sme zostali nielen bez peňazí, ale aj bez otca. Z odložených peňazí začalo rýchlo ubúdať. 

Postupne začali miznúť veci z domu - DVD, rádio, televízor... Mama to nezvládala ani fyzicky, ani psychicky. Musela nastúpiť do práce, no to, čo zarobila, nám nestačilo ani na zaplatenie základných poplatkov za bývanie a na konci mesiaca sme sa delili o kúsok chleba. Opäť sa rozpútalo peklo. Hádky, výčitky, obvinenia boli na dennom poriadku a nakoniec to vyrcholilo tým, že mama otcovi pobalila veci a vyhodila na dvor. Konečne ! To bola posledná kvapka, ktorou sa prelial nie pohár, ale povedala by som, celé vedro trpezlivosti. No moja „radosť“ trvala len krátko - do večera bol otec späť aj s kuframi. Život sa vrátil do starých koľají. Dni plynuli, namiesto porozumenia a lásky som po návrate domov opäť nachádzala ukričanú, rozhádanú rodinu. Jedného dňa som si povedala DOSŤ. V noci, keď všetci spali, tichučko ako duch som sa vkradla do izby, kde spal môj otec, a išla som hľadať tajomné balíčky. To, čo som našla, mi vyrazilo dych. Malé igelitové vrecká a v nich biely prášok. Pomaly sa z môjho hrdla dral výkrik, ktorý zobudil všetkých. Otec zapieral, tvrdil, že to nie je jeho... A čím viac slov vychádzalo z jeho úst, tým viac sa odo mňa vzďaľoval a ja som cítila, že všetko, čo vraví, je lož. Ťažko sa mi opisuje to, čo udialo sa potom. Mama vyskočila z postele a chcela mu z ruky vytrhnúť usvedčujúci dôkaz. Otec v záchvate hnevu a v snahe uchovať svoje tajomstvo schytil fľašu nedopitého vína, rozhodnutý umlčať všetkých - vrieskajúcu dcéru, hystericky kričiacu manželku a plačúceho syna. Ja som bez rozmýšľania schytila to, čo bolo najbližšie - kuchynský nôž, a videla som už len jediný cieľ - otcov chrbát. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Stačila iba sekunda, rodinná dráma sa odohrávala pred mojimi očami akoby vo filme a zároveň som aj ja bola jej súčasťou. Črepiny skla, výkrik mamy, ktorý preletel tmou, a moje zakrvavené detské ruky... Jediné, čo si ešte pamätám z tejto noci, bola húkajúca siréna záchranky a približujúce sa svetlá policajného auta. Tento nočný horor sa nakoniec skončil „šťastne“, nikto nezomrel. Otec si poležal „spolu “ s mamou v nemocnici a ja s babičkou a bratom som sa starala o našu opustenú domácnosť. 
Otec definitívne odišiel. Skončil na ulici – bez nás, bez práce, bez finančných prostriedkov. Jediné, čo mu zostalo, bola DROGA, ktorá ho priviedla na pokraj ľudskej spoločnosti. Stal sa z neho vyhnanec, ľudská troska, tieň, zakrádajúci sa tichými ulicami pod rúškom noci. Možno si myslíte – ŽOBRÁK, asi si to zaslúžil, to je jeho osud... Ale napriek všetkému je to ľudská bytosť s právom na život.
Postupne sme sa dostávali z najhoršieho. Každodenné starosti nás obklopovali a my sme sa s nimi borili deň čo deň. Tvorili sme síce skromnú, ale šťastnú, nezávislú trojku. Odvtedy ubehlo niekoľko dní, týždňov, mesiacov... Čas išiel svojím tempom nezvratne ďalej, až do chvíle, keď prenikavý zvuk telefónu prerušil zdanlivú harmóniu rodinného pokoja a zo slúchadla bolo počuť slová mojej babičky: „Otec je na tom veľmi zle, potrebuje ťa.“ V tej chvíli mi tisíce myšlienok vírili hlavou, no ani jedna slza sa neskotúľala po mojej tvári. Nakoniec zvíťazil nie rozum, ale cit ukrytý v hĺbke srdca a všetci sme sa rozbehli za ním do nemocnice. 
Odpustenie, láska a nekonečné prúdy sĺz nám stekali po tvári. Odpustenie, naša opatera a každodenná starostlivosť - to bolo to, čo postavilo otca pomaličky na nohy, čo mu pomohlo vykročiť spolu snami na novú cestu životom. 
Na záver už len pár slov. Všetko to, čím sme si prešli, v nás zanechalo hlboké jazvy, ktoré sa pomaličky zaceľujú. No zároveň sme našli to, čo človeka robí človekom, rodinu rodinou – našli sme vzájomnú úctu a lásku, pochopenie. Dokážeme sa tešiť z každodenných maličkostí a vážiť si jeden druhého a to najdrahšie, čo máme – ŽIVOT. Je to dar, ktorý sme dostali a závisí len nás, ako s ním naložíme. Niekomu stačí ku šťastiu krajec chleba, niekomu milé slovo a pohladenie a iný nenachádza pokoj, ani keď má „všetko bohatstvo sveta“. Nie všetci, ktorí hľadajú slobodu, nájdu cestu. Naopak, mnohí sa stanú otrokmi svojich túžob a pomaly kráčajú do pekla. Nie každá cesta poznačená drogami končí tak, ako tá naša. 

Sme „nová“ rodina a každý z nás si hľadá cestu k tomu druhému. Každý deň kráčame po tenučkom ľade, púšťame sa do boja o svoje, o naše šťastie a verte mi, stojí to za to. Oplatí sa žiť. 
...a otec odchádza raz začas z domu, zvyčajne so slovami: „ Za hodinku - dve sa vrátim.“ A vždy dodrží dané slovo...